História Karate
Karate vzniklo na ostrove Okinawa, ktorý leží asi 1000 km od brehov Číny. Už v dávnych časoch to bola križovatka pirátov z Japonska, Číny, Kóree, Thajska, Javy, Sumatry a arabských krajín. A okrom toho všetkého bol tento ostrov zmietaný vlastnými vnútornými bojmi súperiacich klanov a kráľovstiev. Prvé kontakty s cisárstvom stredu, Čínou, siahajú do obdobia vlády dynastie Sui (580-618). Boli však neúspešné, pretože číňania nerozumeli okinawskému dialektu Hogan. Dlhú dobu medzi krajinami neexistoval žiaden významnejší kontakt. V roku 1392, asi štyri roky po porážke mocných síl dynastie Ming (1368 – 1644) mongolmi, poslal cisár Hong Wu svojho zvláštneho zástupcu Yang Zaia do Chuzanu, najsilnejšieho z troch kráľovstiev, aby dohodol spojenectvo. Cisársky vyslanec priplával do Maki-minato (prístav Maki) počas vlády kráľa Sattoa (1350 – 95). Načrtol čínske zjednotenie a vešmocnosť Nebeského cisárstva. Zástupca Mingov radil, aby sa Chuzan stal čísnkou kolóniou a navrhol plány spojenectva s číňanmi. Kráľ Satto súhlasil a odvtedy sa zavládli medzi Činou a Okinawou priateľské vzťahy. Čína neskôr pomohla kráľovi Sho Hashimu v roku 1429 zjednotiť tri súperiace kráľovstvá. Ale to nebol jediný vplyv Číny. Pravidelne posielala na Okinawu svojich vyslancov, ktorí okinawcov učili svoje remeslá a umenia. V sprievode vyslancov, ktorý mal obvykle viac ako 500 členov, boli aj osobný strážcovia, stratégovia a majstri čínskych bojových umení. Tí učili miestnych osobných strážcov a stráže na hrade umeniu boja so zbraňou i holými rukami.
V tej dobe z bezpečtnostných dôvod po občianskej vojne medzi rodmi Taira a Minamoto prichádzajú na ostrov tiež obyvatelia z Japonska. Na Okinawe a okolitých ostrovoch súostrovia Ryu Kyu nachádajú miesto šľachtici so svojou osobnou strážou ako aj utečenci z Japonských ostrovov pred hnevom mocnejších pánov, lordov a vojvodcov. Aj oni prinášajú na ostrov prvky svojich bojových umení a obohacujú nimi miestne techniky. Od siedmeho do pätnásteho storočia boli Uchinanchu (okinawci tak nazývali sami seba), pod vojenskou nadvládou miestnych okinawských vojenských náčelníkov (aji, alebo anji), ktorí ich aktívne zapájali do miestnych nezhôd. Preto prikladali vojenským znalostiam veľkú cenu. Japonský aristokrati boli uctievaný pre svoju ťažko ozbrojenú obrannú posádku a rozhodne využívali služby miestnych vojakov. Následkom toho bola Uchinanchuom predstavená štandardná japonská bojová metóda obdobia Heian (794 – 1185). Obsahovala zápas, lukostreľbu, boj s halapartňou, oštepom a mečom. V roku 1604 dobíja súostrovie Ryu Kyu klan Satsuma. Hľadá si nové prístavy a kolónie. Svojimi ťažko obrnenými samurajmi ozbrojenými mečmi a mušketami a s výborným vojenským výcvikom pomerne ľahko porážajú stráže hradu Shuri a miestnu armádu, ktorí sa bránia iba slamennými rohožami a oštepmi zo zaostrených bambusových palíc. Princ Satsuma, hlava klanu, vydáva nariadenie o zákaze nosenia zbraní.
Okolo roku 1630 sa objavujú techniky holou rukou. Je to kombinácia miestneho ultra tvrdého systému nazývaného te (ruka), alebo to-de s čínským čchuan-fa (kung-fu). Samuraji klanu Satsuma začínajú cítiť pred týmto umením te (to-de, tou-di) veľký rešpekt. Bojovníci holými rukami totiž pochopili svoju nevýhodu voči obrneným samurajom ozbrojeným dvoma mečmi. Zistili, že musia byť rýchly, tvrdý a preto sa začal raziť princíp “jeden úder – jeden život”. Majstri te napadali hlavne osamelých samurajov. Tých potom nachádzali v kríkoch bez zbrane, s rozdrvenými vnútornými orgánmi a s dierou v lakovanom bambusovom brnení. Samuraji sa začali veľmi báť a preto začali s drastickými represívnymi opatreniami. Vedeli, že nevyhnutnou tréningovou pomôckou pre dosiahnutie tvrdého úderu je úderová doska nazývaná makiwara a poznali jej účinky na hánky na rukách. Nechávali si nastúpiť všetkých mužov z dediny a kto mal otlčené hánky, bol okamžite a bez pardónu o hlavu skrátený najbližším samurajom. Karate (v tom čase nazývane te, tode, alebo aj toudi) sa rozvíja hlavne v troch mestách: Shuri, hlavné mesto ostrova Okinawa, Naha, najvýznamnejšie prístavné mesto Okinawy a Tomari. Na základe toho sa aj toto bojové umenia delilo na Shuri-te (Ruka z mesta Shuri), Naha-te (Ruka z mesta Naha) a Tomari-te (Ruka z mesta Tomari) Po roku 1868, v období Reštaurácie Meidži v Japonsku, všetko, čo sa hoci vzdialene podobá bojovému umeniu, je v celom cisárstve opäť zakázané. Je to “bakumacu”, koniec vojenskej vlády, ktorú v roku 1603 nastolil šógun Tokugawa Yejasu. Od roku 1879 sa Okinawa oficiálne stáva japonskou prefektúrou. Žije tu 350 000 obyvateľov z toho 23 000 v meste Naha. Vládne japonský poriadok a staré bojové umenia už takmer vymizli. Iba pár starých Majstrov starostlivo stráži ohrozené dedičstvo. Až v roku 1903 sa uskutočňuje prvá verejná ukážka bojových umení na Okinawe. Do tej doby to bolo umenie, ktoré sa žiarlivo chránilo pred zvedavými očami cudzincov. Nasledujúci rok vláda v Tokiu povoľuje výuku týchto umení (hlavne Karate) na školách. Na tejto udalosti sa podieľali veľkí majstri ako napr. Anko Itosu a Kanryo Higaonna.
Kanryo Higaonna
Kanryo Higaonna patrí medzi skvosty a géniov Karate. Z túžby po pomste sa išiel učiť bojové umenie priamo do Číny. Vyrastal v prístavnom meste Naha a jeho otec mal kontakty na mnohých čínskych obchodníkov. Tí rozprávali o bájnom kláštore Šaolin a podnecovali tak Kanryovu predstavivosť. A tak, keď sa Kanryo rozhodol pomstiť svojho otca, kam inam by mal ísť ako do Číny? Po rôznych ťažkostiach sa do Číny dostal. Býval a žil v meste Fuzhou (Fužou), provincia Fujian (Fukien). Tam stretol svojho učiteľa Ryu Ryu Ka. Spolu s ním trénoval a žil viac ako desať rokov. Naučil sa od neho bojovať holými rukami, cvičenie so zbraňami, liečenie bylinkami a mnoho ďalších dôležitých veci a náuk.
Ryu Ryu Ko bol neobyčajne silný muž a svojou silou bol aj známy. Raz prišiel do jeho dielne, kde vyrábal výrobky z bambusu, mladý muž. Bez slova uchopil kus bambusu a jediným silným stiskom ho rozdrvil. Mladý Kanryo ešte nebol svedkom takého činu a bol ohromený. Prestal pracovať a pozrel sa na Ryu Ryu Ka. Ten však nepovedal ani slovo. Mlčky zobral kus bambusu, pevne uchopil konce kmeňa do obidvoch rúk a roztrhol ho na polovicu. Kanryo sa neveriacky pozeral na učiteľa. Vedel, že je takmer nemožné zlomiť štruktúru bambusu týmto spôsobom. Mladý vyzývateľ týmto poznal, že bol porazený a v tichosti odišiel. Kanryo Higaonna nechcel po svojom návrate na Okinawu roku 1881 učiť bojové umenia. Bol však donútený svojou povesťou a neodbytními žakmi. Jeho najnadanejším žiakom, ktorému Kanryo Sensei odovzdal celé gokui (esenciu Karate) bol Chojun Miyagi. Kanryo Sensei svoje bojové umenie nazýval jednoducho Te, aledo aj Toudi. Chojun Miyagi a jeho nasledovníci Chojun Miyagi bol výnimočný muž. Usilovne a tvrdo cvičil a praktikoval a absorboval celé bojové umenie. Premýšľal nad ním a pracoval aj na vlastnom výskume. Zmenil kata Rokkishu na kata Tensho, ako ju poznáme dnes. Taktiež vytvoril kata Gekisai Dai Ichi a Gekisai Dai Ni. Všetok jeho výskum a duchovné poznatky a poznámky ku kata boli však počas vojny stratené. Takisto jeho najnadanejší žiak, Jin´an Shinzato, umrel počas vojny. Nástupcom Chojuna Miyagiho sa stal An´ichi Miyagi (podobnosť mien je čisto náhodná, nejde o príbuzných) a jeho hlavným žiakom je súčasný uznávaný majster Morio Higaonna (takisto je podobnosť mien s Kanryo Higaonnom náhodná, nejde o príbuzných).
Nová éra Karate
Po odstránení Tokugawského šogunátu v roku 1868 pomohla reštaurácia Meiji preniesť Japonsko od feudalizmu ku “demokracii”. Centralizovala sa cisárska vláda a definitívne sa zjedniotili rozhádané kniežactvá. Z toho dôvodu triedny systém a samurajský zvyk nosenia mečov, pravidelný plat a účesy sa stali historickými kuriozitami. Nastal veľký rozmach mnohých nových sociálnych zábav a kultúrnych osviežení. Aby zachánili staré tradície, stali sa bugei (bojové umenia) nápomocnou silou v tvarovaní modernej japonskej histórie. Japonské moderné budo (bojové umenia) bolo niečím viac ako len kultúrnou rekreáciou. Bolo postavené na starých zvyklostiach, neochvejných ideológiách a na hlbokých duchovných presvedčeniach. Moderné budo bolo postavené na športe a na rekreácií, ale chovalo hlboký rešpekt k poctivosti, morálnym hodnotám a princípom uctievaných vo feudálnom bushido (cesta bojovníka), ktoré uctievalo ochotu k boju, ku smrti a dokonca v prípade potreby ochotu zabiť, dokonca aj samého seba. S podporou ministra školstva moderné budo v japonskom pred- vojnovom školskom systéme prekvitalo. Ruku v ruke s agresívnou vojenskou kampaňou bolo moderné budo prikrášľované ako cesta, skrz ktorú “môže obyčajný muž získať neobyčajnú statočnosť a odvahu”. Japonské príslovie deru kugi wa utareru (vyčnievajúci klinec bude zatlčený) vystihuje spôsob, akým sa japonská spoločnosť stavia k odlišným veciam či ľuďom. To, čo je “iné” sa chtiac-nechtiac prispôsobí, inak v japonskej spoločnosti prekáža. Ani karate nebolo schopné uniknúť všemocným kultúrnym silám Japonska. V protiklade s Kendom a Judom hnutie karate-jutsu nemalo žiadne formálne trénigové rovnošaty a nemalo súťažnú formu. Jeho učiteľský výukový plán sa líšil od učiteľa k učiteľovi a neexistovala organizovaná úroveň na precízne ohodnotenie rozličných tried výkonností a schopností. Keď to porovnáme s Kendom a Judom, Ryukyu kempo karate-jutsu ostalo podľa japonských merítok pokornou disciplínou, nekultivovanou a bez primeranej organizácie, alebo “jednoty”. Skrátka, nebolo japonské. A tak bolo Ryukyu kempo karate-jutsu počas ranného a nepokojného obdobia prechodu, kedy bolo v 1920-tych a 1930-tych rokoch predstavené na japonskej pevnine, predmetom kritiky súperov a xenofobickej opozície. V Japonsku toho času vládli nemenej náročné mocné sily nacionalizmu, spojené s antičínskym cítením. Tie poháňali hnutie karate-jutsu aby znovu premyslelo vhodnejši znak, ktorý by reprezentoval skôr ich disciplínu a nesymbolizoval Čínu. Pôvodné znaky pre karate znamenali “Čínsku ruku” Začiatočný znak, ktorý sa mohol vyslovovať ako “tou”, alebo aj “kara” pochádza z čínskej dynastie Tang (618 – 907) a neskôr reprezentoval samotnú Čínu. Druhý znak znamenal “ruku” a mohol sa vyslovovať ako “te”, ale aj ako “di”. Nanashiro Chomo ako prvý vo svojej knihe Karate Kumite z roku 1905 použil znak “prázdny” namiesto znaku “Čína”. Tento nový znak charakterizuje toto sebaobranné umenie, ktoré na odrazenie protivníka používa iba “prázdne” ruky človeka. Nový znak pre kara znamenal “prázdny”, ale môže byť vyslovovaný aj ako ku (prázdnota), alebo ako sora (nebo). Kara nereprezentuje iba fyzično, ale zah??a aj metafyzično; hlbšiu úroveň dávneho oslobodenia a vnútorný svet (vnútorná prázdnota).
Čo je to vlastne “DO”?
Prípona “-do”, ktorá sa objavuje aj v Kendo, Judo a celkovo v budo, znamená “cestu”, “púť”, alebo “dráhu”. Rovnaký znak sa v mandarínčine vyslovuje ako “dao” a najčastejšie sa používa vo filozofií Taoizmu. Vo filozofickom kontexte, ktoré sebaobranné štýly zaviedli, sa do stalo životnou “cestou”, “púťou”, ktorou človek putuje pri sledovaní svojho cieľa – dokonalosti v Karate. Znak “jutsu” v karate-jutsu znamená “umenie”, alebo “vedu”. Zatiaľ čo nový termín “Karate-do”, používajúci dva nové znaky (kara a do), nebol na Okinawe až do roku 1936 oficiálne uznaný, Dai Nippon Butokukai ho potvrdilo v decembri 1933, čo signalizovalo uznanie Karate-do za moderné japonské budo.